Lucia Režnáková – návrat ku koreňom, spomienky a motivácia pre mladých
Lucia Režnáková je jednou z prvých atlétok nášho klubu, ktorá sa s nami vydala na atletickú cestu ešte v roku 2012. Počas 13 rokov v ŠK Jablonica zažila víťazstvá, prekážky aj silné športové priateľstvá. Dnes žije v Bratislave, kde sa pripravuje na kariéru fyzioterapeutky. V exkluzívnom rozhovore spomína na svoje začiatky, trénera Tomáša Zavadila a odovzdáva odkaz budúcim generáciám atlétov.
Pamätáš si ešte na svoj úplne prvý tréning v ŠK Jablonica? Ako si sa cítila a čo ťa motivovalo prihlásiť sa práve na atletiku?
Ja osobne si svoj prvý tréning až tak nepamätám, ale pamätá si ho moja mamina a vraj som z neho prišla úplne nadšená, lebo dievčatá, ktoré už chodili na atletiku, ma hneď prijali medzi seba. Ako som sa teda dostala k atletike? Od malička som bola behavé dieťa. Môj brat hral futbal a ja som chodievala na tréningy s ním, kde si ma všimol jeho tréner. Videl vo mne potenciál a povedal mojim rodičom, že v Jablonici vznikol atletický klub. Rodičia neváhali a hneď kontaktovali môjho budúceho trénera Tomáša. Vtedy mi slovo "atletika" ešte nič nehovorilo, ale vedela som, že chcem a baví ma behať.
Čo pre teba znamenalo byť súčasťou ŠK Jablonica celých 13 rokov? Aké hodnoty si si z klubu odniesla?
Celých 13 rokov som žila atletikou a so mnou všetci doma. Klub bola taká moja druhá rodina. Boli sme skvelá partia, mám nezabudnuteľné spomienky na všetky sústredenia a preteky, pretože neboli len o výkonoch, ale aj o vzťahoch, podpore a kamarátstvach, za ktoré som dodnes veľmi vďačná. Tréner sa nám venoval často aj na úkor vlastnej rodiny, za čo má náš obdiv. Atletika ma naučila hlavne disciplíne, sebazapreniu a spolupatričnosti. Naučila som sa tešiť z úspechov kamarátov viac ako z mojich vlastných. Aj napriek súťaživosti bola vždy na prvom mieste férovosť a slušnosť. Dovolím si povedať, že ma atletika urobila lepším človekom a dala mi veľa aj do bežného života.
Máš v pamäti nejaký konkrétny moment alebo zážitok, ktorý by si označila za najemotívnejší počas tvojho pôsobenia v klube? (úspech, pád, zlomový tréning, nečakaná výhra, podpora tímu…)
Zažila som viacero emotívnych momentov, ale úplne prvý bol, keď som skončila 3. na majstrovstvách Slovenska v krose, ktoré sa konali v Šamoríne. Pretekala som v kategórii mladšie žiačky a takýto výkon naozaj nikto nečakal. Bola to moja prvá medaila z majstrovstiev Slovenska. Ďalším takým momentom boli majstrovstvá Slovenska v Košiciach, kde som tiež dosť nečakane vyhrala zlatú medailu na 2000m. V tomto období sa mi naozaj darilo a každý jeden pretek bol pre mňa emotívny, no tieto dva najviac.
Ako si zvládala chvíle, keď sa ti nedarilo? Čo ti v týchto obdobiach najviac pomáhalo ísť ďalej?
Ťažko. Prišli zdravotné problémy a ja som to znášala veľmi zle. Bola som zvyknutá vyhrávať, podávať dobré výkony a zrazu bolo všetko preč. Najhoršie bolo, že som s tým nemohla nič robiť. Tu by som chcela spomenúť mojich rodičov, ktorým som naozaj vďačná. Stáli pri mne, vždy ma vedeli podporiť, podržať a robia to dodnes.
Po prestupe do TJ Slavia STU Bratislava si začala nový život – nové prostredie, škola, internát… Ako zvládaš túto zmenu? A ako sa ti darí zladiť školu s tréningom?
Ja som človek, ktorý nemá veľmi rád zmeny, ale s touto som sa musela popasovať, keďže ma prijali na vysokú školu – fyzioterapiu. Aj tú som si vybrala práve preto, lebo som chcela, aby moja budúca profesia bola spojená so športom. Zvládam to celkom dobre, a to vďaka môjmu novému trénerovi, pánovi Merešovi, ktorý nie je len výborný tréner, ale aj človek s veľkým Č. Obrovskou výhodou je, že klub STU Bratislava mi poskytol internát Mladosť (Mladá Garda), v areáli ktorého je atletická dráha.
V čom vnímaš najväčší rozdiel medzi tréningom v ŠK Jablonica a v novom klube? A je niečo, čo ti z Jablonice vyslovene chýba?
Ak by som mala porovnávať posledné dva roky v ŠK Jablonica, tak je to veľmi podobné, lebo aj tam som ostala vlastne sama a teraz taktiež trénujem v podstate sama. Čo je lepšie, sú podmienky, lebo mám dráhu pod oknami internátu a znova musím vyzdvihnúť ochotu trénera, že mi tréningy šije na mieru podľa rozvrhu, aký mám v škole. No a čo mi chýba, to je práve ten kolektív, ktorý sme mali, priateľstvá a rodinné prostredie.
Patríš medzi nominované atlétky na reprezentačný výber. Aké pocity máš pri tejto správe a čo pre teba znamená možnosť reprezentovať Slovensko?
Samozrejme, že mám radosť, ale zároveň aj veľký rešpekt. Vždy som bola stresačka. Teraz je to o to horšie, že som bola dlho mimo zo zdravotných dôvodov, ako som už spomínala, tak to vnímam, akoby som začínala od začiatku. Určite dám do toho všetko. Nechcem sklamať trénera, ani samu seba. Čakajú ma prvé preteky po dlhej dobe. Pocity sú veľmi zmiešané, ale teším sa.
Čo by si odkázala mladším atlétom a atlétkam, ktorí práve začínajú svoju cestu v ŠK Jablonica? Čo je podľa teba najdôležitejšie na začiatku?
Nenadarmo sa hovorí, že atletika je kráľovná športu. Prináša radosť, adrenalín, ale hlavne ide každý sám za seba. Nemôžete sa vyhovárať na nikoho iného, takže čo jej dáš, to ti ona vráti. Ale čo je najdôležitejšie– všetko, čo robíte, robte s radosťou a pre radosť. Robte to pre seba, nie pre nikoho iného. Ak atletiku milujete, venujte sa jej, bez ohľadu na výsledky.
Ak by si mala zostaviť svoj vlastný "návod na úspech" – čo by v ňom rozhodne nechýbalo? (tréning, disciplína, motivácia, regenerácia, tím…)
Neviem zostaviť zaručený plán na úspech. Prvým predpokladom je podľa mňa talent, ale ten nestačí, možno len na určitý čas. Potom mu už treba značne pomáhať. Kvalitný tréning je hlavne záležitosťou trénera, a záležitosťou atléta je rešpektovať trénera a veriť mu. Naučiť sa životospráve, sebadisciplíne, neodmysliteľná je regenerácia. A ak máš aj dobrý tím, si šťastný človek. To už je len čerešnička na torte.
Ako si predstavuješ svoju atletickú budúcnosť? Máš konkrétne ciele alebo sny, ktoré si chceš v najbližších rokoch splniť?
Ako som už povedala, začínam po dlhej prestávke, takže ešte len uvidím, kde vlastne som. Sny samozrejme mám, ale zatiaľ by som si ich rada nechala pre seba. Ak zistím, že mám šancu sa k nim priblížiť, rada sa s vami o ne podelím.