Tamara Svatíková po MS v Eugene: „Trápi ma to stále. Viem však, že práve takéto chvíle nám dajú najviac“

Majstrovstvá sveta juniorov 2026 – Eugene, USA

Tamara, radi by sme sa s tebou vrátili k tvojej účasti na juniorskom svetovom šampionáte v Eugene. Nielen k samotnému behu, ale aj k ceste do USA, atmosfére svetového šampionátu, životu slovenskej výpravy a skúsenosti, ktorú si si z Eugene odniesla.

Cesta na svetový šampionát

Pamätáš si moment, keď si sa definitívne dozvedela, že pocestuješ na majstrovstvá sveta juniorov do Eugene? Čo ti vtedy ako prvé napadlo?

Definitívne to bolo až po nominácii, teda až vtedy, keď mi prišiel e-mail od pani šéftrénerky Ľašovej s prvými informáciami o pretekoch. Aj keď skoro všetky štarty v sezóne naznačovali, že sa tam dostanem, až v tomto momente som si skutočne vydýchla.

Bola to pre teba veľká atletická cesta do USA. Ako si zvládla presun, časový posun a prvé dni v Spojených štátoch?

Musím povedať, že z celej cesty som mala trochu obavy. Prvýkrát som letela do krajiny s takým veľkým časovým posunom a aj samotný let trval veľmi dlho. Podarilo sa mi však veľkú časť cesty prespať a aj s deväťhodinovým časovým posunom som sa celkom dobre a rýchlo vrátila k tréningom.

Prvý týždeň sme strávili v meste Corvallis, kde sme absolvovali zopár tréningov. Celkovo boli prvé dni pomalšie. Zvykali sme si na nové prostredie a spoznávali sme sa medzi sebou.

Hayward Field patrí medzi najznámejšie atletické štadióny sveta. Aký bol pocit, keď si naň prvýkrát prišla ako pretekárka a nie ako diváčka pri obrazovke?

Ako som spomínala, do Eugene sme sa presťahovali až po týždni. Na hlavný štadión sme sa dostali hneď na druhý deň, keď sme mali možnosť vyskúšať si povrch aj zopár štartov so štartérom.

Po tréningu sme sa išli pozrieť, ako vyzerá štadión z tribúny, a priznám sa, že vtedy som mala zimomriavky. Predstavila som si, ako tu o pár dní bude plno ľudí a ako bude pozornosť venovaná iba nám, atlétom. V tom momente som cítila trochu stresu, ale bol to príjemný pocit.

Slovenská výprava a život v USA

Slovensko prišlo do Eugene s rekordne početnou výpravou. Aká atmosféra bola medzi atlétmi a ako ste sa navzájom podporovali?

S viacerými atlétmi som sa poznala už predtým a vychádzali sme spolu naozaj dobre. S niektorými som sa lepšie spoznala napríklad na tréningoch, kde sme si vedeli navzájom pomôcť.

Trávili sme spolu aj voľný čas, napríklad pri biliarde, na prechádzkach po meste alebo na spoločných obedoch či večeriach. Myslím si, že sme sa navzájom veľmi dobre podporovali. Mávali sme aj spoločné porady, na ktorých sa vždy zhodnotil deň, takže sme mali dobrý prehľad o všetkom, čo sa dialo.

Keď porovnáš svetový šampionát s pretekmi, ktoré si dovtedy absolvovala, v čom si najviac cítila, že toto je už úplne iná úroveň atletiky?

Deň, na ktorý čakala celú sezónu

Ako vyzeral deň tvojho štartu na 100 metrov prekážok – od rána až po moment, keď si sa postavila do blokov?

Každým dňom som sa tešila viac a viac, dokonca zo mňa úplne opadol aj stres. Ráno som sa zobudila pripravená. Počasie bolo super, nebolo až tak teplo a aj vietor vyzeral dobre.

S trénerom sme sa po raňajkách presunuli na štadión a začala som sa rozcvičovať. Celá rozcvička vyzerala veľmi dobre a cítila som sa rýchlo. Nemohla som sa dočkať štartu.

Potom som sa už bez trénera musela presunúť do zvolávateľne, kde nám skontrolovali štartové čísla a čakali sme, kým nás odvedú na štart.

Na štarte si mala vedľa seba najlepšie juniorky sveta. Bola nervozita väčšia než na domácich pretekoch, alebo si sa dokázala od okolitého diania odpojiť?

Na tieto majstrovstvá som išla s tým, že som vedela, ako som na tom tabuľkovo. Zo začiatku som sa trochu obávala, ktoré dievčatá pôjdu so mnou v rozbehu, no nakoniec mi na tom už nezáležalo.

Chcela som zabehnúť čo najlepší čas, lebo aj podľa tréningov som vedela, že môžem iba prekvapiť. S trénerom sme sa o tom viackrát rozprávali a snažili sme sa sústrediť iba na môj výkon.

Úprimne, väčšiu nervozitu som cítila na majstrovstvách Slovenska ako tu. Pred sezónou som mala cieľ dostať sa sem, a preto som si to prišla užiť.

Rozbeh na 100 metrov prekážok si absolvovala za 14,61 sekundy. Keď sa na tento beh pozrieš s odstupom, čo sa ti v ňom podarilo a kde cítiš, že zostala rezerva?

S časom nemám dôvod byť spokojná. Už prvý krok z blokov mi ušiel viac do strany, čo znamenalo, že som v tom momente videla všetky dievčatá pred sebou.

Nejako ma to nerozhodilo, ale počas behu som mala viac kontaktov s prekážkami než bežne. Stratila som tým rýchlosť a už som musela myslieť najmä na to, aby mi vyšiel rytmus a podarilo sa mi dobehnúť do cieľa.

Rezervy v tomto behu teda vidím úplne všade.

Hneď po dobehu prevládalo sklamanie z nepostupu, alebo skôr pocit, že si práve absolvovala svoj prvý svetový šampionát?

Po dobehu sa mi hneď tlačili slzy do očí. Bola som sklamaná, že beh, na ktorý som trénovala celý rok, mi nevyšiel. Mrzelo ma to, pretože som sa cítila asi najlepšie zo všetkých mojich štartov. Bola som uvoľnená a tešila som sa.

Bohužiaľ, dopadlo to tak, ako to dopadlo, a trápi ma to stále.

Čo zostane po Eugene

Keď si videla svetovú juniorskú špičku zblízka, čo ti tento šampionát ukázal o tom, kde sa dnes nachádzaš a kam sa ešte môžeš posunúť?

Už počas roka som videla veľa kvalitných svetových behov a časov, takže som vedela, že úroveň bude naozaj vysoká. Prekážky stále nie sú mojou jedinou disciplínou, takže som sa nefixovala iba na ne.

Občas som sa chodila pozrieť na rozcvičku niektorých atlétov a snažila som sa zobrať si z nej niečo nové aj pre seba.

Šampionát mi ukázal niečo, čo môže byť mojou budúcnosťou. Vidieť radosť druhých ma vždy motivuje, či už išlo o slovenské, alebo svetové výkony.

Je z Eugene jeden konkrétny moment – športový alebo úplne osobný –, ktorý si podľa teba budeš pamätať aj o desať rokov?

Keď sa spätne pozerám na tieto preteky, jeden moment si neviem vybrať, pretože všetko prevyšuje môj beh. Aj keď som si odniesla veľa skúseností, spomienok a dokonca aj nových kamarátov, to, kvôli čomu som tam išla, sa mi nepodarilo.

Z jednej strany je to iba uhol pohľadu, ale to, čo viem, že dokážem, a výkon, ktorý som zabehla, sú dve neporovnateľné veci.

Teším sa, že som mala možnosť toto všetko zažiť. A ak si o desať rokov spomeniem práve na tento pretek, viem, že zaň budem nakoniec vďačná, pretože práve takéto chvíle nám dajú najviac.Atletiku nerobím kvôli druhým, ale podpora od ľudí pre mňa vždy znamená veľa. Preto by som sa na záver veľmi rada poďakovala všetkým, ktorí tu boli so mnou, ktorí sedeli pri televízore počas môjho behu, každému, kto mi napísal alebo zavolal pred behom či po ňom, a aj všetkým, ktorí za mnou prišli osobne.