„Tami, ideš do USA!“ Rozhovor s Tamarou Svatíkovou po splnení limitu na juniorské majstrovstvá sveta

"Tami, ideš do USA!"

Presne tieto slová počula Tamara Svatíková niekoľko sekúnd po dobehu finále behu na 100 m prekážok na Memoriáli Tomáša Babiaka v Bratislave. Čas 14,03 sekundy znamenal nielen nový osobný rekord, ale aj splnený limit na juniorské majstrovstvá sveta, ktoré sa v auguste uskutočnia v americkom Oregone.

Len niekoľko dní po tomto úspechu sme sa s odchovankyňou ŠK Jablonica porozprávali o emóciách po pretekoch, ceste k splnenému limitu aj o tom, na čo sa najviac teší na svojom prvom svetovom šampionáte.

Tamara, vráťme sa na 9. máj 2026. Kedy si si prvýkrát uvedomila, že čas 14,03 sekundy znamená splnený limit na juniorské majstrovstvá sveta?

Už počas behu som cítila, že to bude osobák. Po dobehu do cieľa sme mali časomieru priamo pred sebou, takže veľmi rýchlo som si uvedomila, čo sa vlastne stalo.

Aké boli tvoje prvé pocity bezprostredne po dobehu do cieľa?

Po pár sekundách pribehli za mnou moje kamarátky z tréningovej skupiny a opakovali mi: "Tami, ideš do USA." V cieli ma čakala aj moja rodina z Bratislavy, vlastne každý, koho som stretla, mi gratuloval a tešil sa so mnou.

Vedela si už počas behu, že ideš na osobný rekord, alebo si sa to dozvedela až po zverejnení výsledkov?

Hneď po prvých prekážkach som cítila, že bežím lepšie ako v rozcvičke, v ktorej som sa cítila naozaj dobre. Celý beh som veľmi dobre vnímala a pomáhal mi aj priaznivý vietor do chrbta. Osobák o 31 stotín ma veľmi potešil aj napriek tomu, že na preteky som šla s myšlienkou splnenia limitu.

V správe z pretekov sa spomína, že si na jednej z posledných prekážok zakopla. Čo sa v tom momente odohrávalo v tvojej hlave?

Asi na šiestej prekážke som zakopla a cítila som výrazné spomalenie. Snažila som sa natiahnuť krok, aby mi vyšla medzera, čo sa mi aj podarilo, ale ovplyvnilo to techniku na posledných troch prekážkach. Vtedy som trocha zaváhala, aký bude z toho čas, no aj napriek tomu to vyšlo.

Komu si zavolala alebo napísala ako prvému, keď si sa dozvedela, že limit je splnený?

Asi ako prvé som volala mojej mame a bratovi, potom môjmu druhému trénerovi Aďovi a následne kamarátom. S mojím trénerom z Banskej Bystrice sme komunikovali prakticky hneď po dobehu cez správy.

Tvoja atletická cesta začala v ŠK Jablonica. Predstavila by si si pred pár rokmi, že raz budeš mať na dosah štart na majstrovstvách sveta?

Predtým ako som odišla na strednú školu, by ma to nikdy nenapadlo, aj keď mi hovorili, že som veľmi šikovná. Po nominovaní sa na Majstrovstvá Európy v roku 2024 som mala zdravotné komplikácie a minulý rok som sa nedostala na vrcholné podujatie, preto som vedela, že to bude o to náročnejšie. Musím sa ale priznať, že po halovej sezóne a sústredení v Španielsku som vedela, že na to mám.

Akú úlohu zohral v tvojom napredovaní tréner Michal Škvarka?

S trénerom sa poznám už dlhšie, ako študujem v Bystrici. Stretli sme sa na spoločnom sústredení aj so Stankou Škvarkovou, ktorá bola vtedy pre mňa veľmi inšpirujúcou. Už od prvých pretekov som sa začala postupne zlepšovať, čo zodpovedalo vyhovujúcim tréningom. Po skoro štyroch rokoch trénovania v jeho skupine sme si prešli nielen príjemnými situáciami, ale aj vďaka nim teraz vieme fungovať naozaj dobre a vyriešiť každý problém. Naďalej ostávam študovať vysokú školu v Banskej Bystrici a trénovať v jeho skupine. Myslím si, že v spolupráci s mojím klubom a trénerom Aďom zo Senice mám vďaka nemu ideálne podmienky pre atletiku.

Čo sa podľa teba za posledné roky zmenilo najviac – fyzicky, technicky alebo mentálne?

Zmenila som sa vo všetkom, ale najviac to bude asi mentálne. V športe sa stretávam s rôznymi situáciami, kde je dôležité sa správne zachovať. Či už sa to týka nejakého zranenia alebo zdravotných problémov, prístupu ku škole, konkurencii na pretekoch či nejakých osobnejších tém, každý problém najviac ovplyvní môj pohľad a môj názor. V tomto som za posledné roky urobila najväčší pokrok a vďaka tomu sa teraz posúvam vpred.

Od splnenia limitu už uplynulo niekoľko dní. Ustúpili prvotné emócie alebo si stále naplno uvedomuješ význam toho, čo sa podarilo?

Mala som už odvtedy dva štarty na prekážkach a pochopila som, že čas 14,03 bol "iba" na splnenie limitu. V sobotu 23. mája som bežala 13,78, žiaľ s nepovoleným vetrom. Emócie ma ale stále držia, keďže mi každý deň niekto gratuluje a pýta sa ma na to. O to viac sa teším na tréningy a preteky.

Ako sa zmení tvoja príprava v najbližších mesiacoch s vedomím, že ťa čakajú juniorské majstrovstvá sveta?

Zatiaľ sa príprava výrazne meniť nebude. Stále je iba začiatok sezóny a čaká ma toho ešte veľa. Minulý týždeň som absolvovala maturitné skúšky, takže sa môžem viac sústrediť na tréningoch, ale to je zatiaľ jediná zmena.

Na čo sa v súvislosti s Oregonom tešíš najviac – na samotné preteky, atmosféru, zahraničnú konkurenciu alebo niečo úplne iné?

Najviac sa určite teším na to, že to je v krajine, kde som ešte nebola. Viem, že konkurencia bude vysoká, ale ja si to pôjdem akoby užiť. Všetci vieme, že atmosféra tam bude neskutočná. Zlepšiť by to mohli iba moji kamaráti z tréningovej skupiny, lebo viem, že by sme si to spolu užili oveľa viac.

S akým cieľom by si chcela na majstrovstvá sveta cestovať? Budeš spokojná už so samotnou účasťou alebo máš vyššie ambície?

Ako som spomínala, je iba začiatok sezóny, takže neviem presne, aké časy by sa tam mohli behať. Každopádne sa budem snažiť dať do toho všetko a veľmi by ma potešil aj semifinálový beh.

Aký odkaz by si poslala mladým atlétom a atlétkam zo ŠK Jablonica, ktorí dnes stoja na štarte svojich prvých pretekov a snívajú o veľkých podujatiach?

Viem, že v klube máme veľa mladších detí a v mojom veku je nás tam menej. Pamätám si, ako som ja snívala o tom, že budem taká, ako boli vtedy staršie dievčatá v klube. Preto verím, že som aspoň malou inšpiráciou pre niekoho z klubu. Určite by som im odkázala, že najviac toho dokážu, keď to budú robiť pre seba a keď ich to bude baviť. Aj z malého klubu ako je Jablonica sa vedia dostať ďaleko, len si treba veriť.

Keď sa o pár rokov obzrieš späť, čo by si chcela, aby pre teba rok 2026 symbolizoval?

Celkovo je tento rok pre mňa iný ako ostatné. Končím strednú školu a musela som sa rozhodnúť, čo ďalej. Mala som v pláne ísť na vysokú školu do Česka, ale som rada, že som ostala tu. Taktiež je to posledný rok v juniorskej kategórii, čo znamená, že sa posúvam do dospeláckej.

Keby som sa vrátila späť na základnú školu, bola by som na seba hrdá. Vtedy som si neverila, že môžem vôbec fungovať vo veľkom meste, nie to, že sa mi tam bude takto dariť. Som rada, že som vtedy počúvala svojho trénera a že mi doteraz pomáha vo všetkom.

Myslím, že moje predstavy z detstva sa mierne odlišujú, keďže som sa venovala aj baletu, ktorý ma vtedy viac napĺňal a úprimne mi občas aj chýba. Z druhej strany však rok 2026 symbolizuje presne to, čo som chcela, lebo robím to, čo milujem, a neviem si predstaviť, že by to bolo inak.